V tomto blogu s chcem venovať hlavne diletantom v plnom slova zmyslu s ich naivnými , často až idiotskými predstavam o konštruovaní všeobecne   špecificky v prípade malých veterných turbíniek. V mojich predstavách za malé turbínky považujem stroj (ček) s priemerom vrtule do dvoch metrov, pričom tie dva metre sú skutočný horný limit. Ja som začínal s vrtuľou o priemere 2,4 m, ktorú mi ukradli aj s lešenárskou trubkou na ktorej bola upevnená v rohu plota. Kto videl takúto mašin(k)u pri plných otáčkách okolo 1000/minút a 50 m vlniaceho sa plota musí zažiť trochu strachu. Možno si niekto vie predstaviť aj iný väčší rozmer, ale to už musí byť skutočný znalec a vynikajúci konštruktér.  Ďalšie turbínky som nekonštruoval pre energetickú potrebu, ale čisto zo záľuby. Niektorí konštruktéri s laickým prístupom po sklamaní svojich očakávaní na výrobe začnú špekulovať s vyšším výkonom alternátora, čím sa dosstanú do nových problémov. Aby im to poriadne a účinne fungovalo museli by skonštruovať buď novú vrtuľu či alternátor, obyčajne obidvoje. Tak sa radšj na radu miestneho guru dajú  cestou "zázračného" regulátora, ktorým možno podľa pod+a jeho slov "doslova skrížiť všetko so všetkým". Naposledy sovietskí vedci skrížili zemiaky s filckami, aby sa tieto samy škrábali...

RENEN 160 v búrke